Ach, tá dnešná mládež. Takéto a podobné povzdychy počuť na každom kroku najmä od starších ľudí. Pubertou sme si prešli všetci, no radi zabúdame, že aj nad nami mnohí krútili hlavami. Všeobecne platné tvrdenia o dnešných mladých ľuďoch by sme našli asi ťažko. Je to individuálne, vedia byť milí, slušní, no rovnako aj krutí. O tom, aké je to mať pätnásť rokov a každý deň prežívať v kolektíve rovesníkov, hovorí Alica.
„Tento rok som išla na strednú. Tešila som sa na nových ľudí, myslela som si, že to bude úplne super. No už v prvý deň som zistila, že až také skvelé to nebude. Nikto si ku mne nechcel sadnúť. V triede nemám žiadnych bývalých spolužiakov zo základnej, takže som bola odkázaná len na zoznamovanie. Ostatní sa však do neho nehrnuli, stačil im pohľad na mňa.
Viem o tom, že s mamkou nemáme veľa peňazí a že si nemôžeme veľa vecí dovoliť. Často sa kvôli tomu hnevám, pretože aj ja by som chcela oblečenie ako moje spolužiačky. No nemyslela som si, že sa mi kvôli tomu niekto bude posmievať. Aj na základnej som mala bohatých spolužiakov, no keďže sme sa poznali dlho, nevyvyšovali sa kvôli tomu nad nami z chudobnejších rodín.
Teraz je však všetko iné. Navyše ma triedna dala sedieť s babou z veľmi dobrej rodiny, ktorá sa na mňa ani nepozrie. Za tri mesiace sa so mnou nikto poriadne nerozprával, ale blbé poznámky majú stále. Posmievajú sa mi, niekedy robia strašné veci, na angličtine sa obrátia ku mne a akože mi vysvetľujú, čo je to mobil alebo počítač, svoje drahé kabáty dávajú ďaleko odo mňa, aby som sa o ne náhodou neobtrela. Akoby bola chudoba nejaká choroba.
Občas za mnou prídu, ale to len vtedy, keď nemajú úlohu. Bojím sa, že neskôr to budú zneužívať alebo ma začnú vydierať. Učím sa dobre, preto som na dobrej škole, ale narozdiel od ostatných som sa tam dostala, pretože som sama chcela a sama som to dokázala. No keď nedostávam vreckové desať eur na deň, som pre ostatných menejcenná.
Mamka vie, že sa trápim a nechodím do školy rada, veď zopárkrát sme sa kvôli tomu, že nemáme peniaze, aj škaredo pohádali. Mrzí ju to a ja to viem. Viem aj to, že má dve roboty a viac peňazí už domov nosiť nemôže. Ale všetko je to také strašne nespravodlivé! Prečo by sme aj my nemohli mať dosť peňazí? Alebo prečo by ma aspoň ostatní nemohli brať človeka a baviť sa so mnou, aj keď nemám žiadne značkové handry? Veď to nie je normálne.
V novej triede si pripadám ako mimozemšťan. Raz mi mamka na tepláky na telesnú vyšila značku a ostatní z toho mali neuveriteľnú zábavu. Doberajú si ma doteraz a ja neviem, ako sa brániť. No aj v ostatných veciach sú iní. Rada by som sa s nimi normálne bavila, no určite by som s nimi nechcela každý týždeň riešiť, kde zohnať v piatok alkohol a cigarety a s kým sa vyspať. Mám pár spolužiačok, ktoré vyzerajú byť celkom v pohode, rada by som sa s nimi kamarátila, no ony sa chcú votrieť len k tým najväčším arogantným kravám a zažívať s nimi veľké víkendové veci.
Nenávidím to tam! Navyše vidím, ako sa mi pred očami mení aj moja najlepšia kamarátka zo základnej. Vždy sme si super rozumeli, no teraz sa stáva presne taká istá povrchná ako všetci ostatní. Z chudobnej rodiny som, to viem, nemusí mi to nikto pripomínať. No asi som teda aj čudná, keď na celom svete neviem nájsť jedného normálneho človeka, ktorý by videl len to, aká som, a nie to, čo mám alebo nemám,“ končí svoje smutné rozprávanie mladá Alica.