Veľká láska
Nepýtaj sa ako mi je!!! Je mi viac ako hrozne, príšerne, otrasne. Nikto si to nevie ani predstaviť! Cítim sa nešťastná, akoby sa mi zrútil celý svet. Celý život, pretože on bol môj život! Nevládzem bez neho ani dýchať. Neviem, či sa mám ľutovať alebo nenávidieť. Chcem sa zobudiť z tohto desivého sna a vedieť, že je všetko tak ako má byť! Zobudiť sa s úsmevom na tvári! Ale opak je pravdou. Je to realita – nenávidím to slovo, lebo ma zabíja..
Ráno vstávam s myšlienkou, že tento deň by už mohol byť o niečo lepší ako ten predošlý. Budík štartuje tú hrôzu, tie nekonečné myšlienky.. po zapnutí rádia sa myšlienky menia na spomienky, ktoré pripomenie známa pesnička. Po desiatich minútach už strácam silu bojovať s novým dňom, pretože si uvedomím, že musím prežiť ďalší otrasný deň! Keď sa odhodlám ísť do školy, aby som tam prišla na iné myšlienky, hľadám také oblečenie, aby mi ho nepripomínalo, ale nedarí sa mi. A keď sa namaľujem a zakryjem nedostatky opuchnutých očí, poviem si: „No vidíš, aká si pekná!“ ale vtedy mi už slzy začínajú kaziť make-up. A začne mi byť úplne jedno, či som namaľovaná. Osobu, ktorej sa chcem páčiť aj tak nestretnem. V škole má nepríčetný pohľad, nepočúvam a nezaujíma ma, čo je okolo mňa. V hlave mám vlastný svet, vlastnú dimenziu. Ale vždy sa teším domov, kde sa zavriem do izby a nikto ma nevidí ako roním slzy. Ako mu raz vyplačem rieku. Všetko mi ho pripomína, každá naša pieseň, každý kúsok mojej izby, každý kamienok na ceste, mi tlačí slzy do očí..
A večer, keď si líham som šťastná, že som dokázala prežiť ten deň. Deň bez neho, bez počutia jeho hlasu, bez toho, aby som ho videla, bez obyčajného prezvonenia. A zároveň som z toho všetkého zúfala! Že 24 hodín môjho života, života, ktorý je krátky na to, aby sme ho prežili naplno. A on nebol pri mne, nevidela som jeho úsmev, necítila jeho nežný dotyk, jeho sladký bozk, jeho omamnú vôňu.. Zaspávam až neskoro v noci, keď už nevládzem plakať. Pravidelne sa v noci budím a pozerám na mobil, či mi aspoň neprezvonil alebo sa strhávam zo sna a tajne dúfam, že všetko je len sen..
Keď sa nad tým všetkým zamyslím, kladiem si otázku, či som vôbec normálna. Sklamala som ho a on ma za to určite nenávidí, pretože trpí. Pýtam sa, či je stále môj, čo práve robí, kde je, či mu chýbam.. Prichádzam na to, že tých 7 mesiacov, ktoré uplynuli skôr ako sme sa stihli nadýchnuť, sa z pocitu šťastia, chvíľ plných vášne a túžby premenili na spomienky. Spomienky, v ktorých počujem smiech, ale cítim slzy. Chvíle, ktoré sa už nikdy nevrátia. A vtedy si spomeniem aj na zanedbateľné detaily, ktoré ma ničia, ktoré mi kopú jamu do hrobu. Len veľmi ťažko sa mi spomína na to, ako mi povedal, že sa krásne smejem, keď teraz si na smiech neviem ani spomenúť. Nestihla som tak veľa vecí, ktoré som chcela prežiť s ním.. Tak veľmi mi chýba.. Tak veľmi chcem cítiť tlkot jeho srdca.. Tak veľmi sa budem za to nenávidieť.. Tak veľmi to budem ľutovať..
Teraz už možno vieš, ako sa cítim. Mohla som to povedať dvoma slovami: TÍŠKO UMIERAM, pretože ho stále tak nekonečne MILUJEM a v mojom srdci bude vždy pre neho miesto.. Nikoho nikdy už nebudem tak veľmi ľúbiť ako jeho! Vieš ?
Kto raz prežil veľkú lásku, je až do smrti šťastný i nešťastný z toho, že sa z nej vyliečil. (Schiller)