A dávaj na deti pozor!

Lúči sa pravidelne moja mamka s týmito slovami, keď odchádza od nás z návštevy domov. Viem, že to myslí úprimne a vážne. No niekedy môže na deti dávať pozor kto len chce, stačí však malý okamih a..

„Vyššie, vyššie! Ešte vyššie!“ kričala s nadšením a potleskom na mňa skoro celá rodina v zložení rodičov, starých rodičov, krstných, bratranca, sesterníc, sediac na čerstvo pokosenom voňavom trávniku na dvore u starej mamy.

Mala som osem rokov, zbožňovala som akékoľvek hojdanie, no najmä to na klasickej hojdačke. S úsmevom som známym predvádzala čo dokážem, ako vysoko sa viem rozhojdať. Smiala som sa z plného hrdla, spievala, bola som šťastná.. až kým..

Všetkým okolo sediacim osobám stuhla krv v žilách, keď sa so mnou odrazu vo vzduchu hojdačka pretočila a ja som celou silou tresla hlavou o hrubú dosku pod hojdačkou, ktorá mala zamedzovať tvorbe blata počas daždivého počasia.
„Ešte jeden takýto náraz a neprežila by si to“, spomína dnes na ten moment moja mamka. No mala som šťastie v nešťastí, že som bola vtedy v takejto visiaco - hojdajúcej polohe taká duchaprítomná, že napriek bolesti a valiacej sa krvi, som sa rukami pribrzďovala a takto som si zachraňovala život.

Celá rodina sa okolo mňa zbehla, vystrašene ma vyslobodzovala z hojdačky. Bola som od hlavy po päty skrvavená, ktosi mi na hlavu priložil bielu vyžehlenú plienku.. Krstný naštartoval auto a keďže najbližšia pohotovosť (v nedeľné popoludnie) bola vzdialená 40 km, mal krstný čo robiť, aby tam bol čo najskôr. Počas jazdy dbali moji rodičia, aby som v aute nezaspala.. Nasledovalo holenie, zašívanie, maródka. Dodnes si viem na hlave medzi vlasmi nahmatať to miesto po úraze. Našťastie ten úder hlavou na moje myslenie vplyv nemal, naďalej som patrila k najlepším žiačkam v triede :).

Niekedy môžu na deti hľadieť všetky oči dospelých, aby ho ochránili pred úrazmi, no nedokážu zabrániť tomu, čo sa volá NEPRIAZEŇ OSUDU. Aj mne sa to už ako dospelej stalo, keď som popri výchove a starostlivosti o mojich dvoch malých synov nedokázala zabrániť pádu či úrazu, hoci som bola pri nich pár centimetrov.

Že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, počul hádam každý. Preto všetkým rodičom prajem, aby tie ich životné príbehy boli len a len šťastné. :