Príbeh Heleny: Vianoce mi spojili rozhádanú rodinu

„Dlho som nevedela nájsť svoje miesto pod slnkom. Nebola som vzorná študentka, stále som potrebovala niečo robiť, no nič ma nezaujalo na dostatočne dlhú dobu, takže potom som všetko len flákala. Som jedináčik, takže rodičia do mňa vkladali veľké nádeje a navyše boli až príliš starostliví. Už som bola dávno dospelá, no oni sa ku mne správali ako k decku. Paradoxne, práve vtedy sa najviac zhoršil náš vzťah. V porovnaní s tým, aké peklo panovalo u nás doma, keď som študovala  na vysokej, bola moja inak dosť ťažká puberta len prechádzka ružovým sadom. Nevedeli sme sa zniesť, na všetko sme mali diametrálne odlišný názor, vzájomne sme sa ponižovali. Akoby sme celkom zabudli, že patríme k sebe, že sme jedna krv a máme toho toľko spoločného.

Všetko vyvrcholilo, keď som v piatom ročníku vzdala školu. Mala som pocit, že ak na univerzite ostanem a nebodaj sa budem snažiť napísať diplomovku a potom hviezdiť na štátniach, tak skôr ako mi odovzdajú diplom, sa zadusím. Nemohla som sa nadýchnuť v škole, doma, medzi priateľmi, ktorí mali oveľa usporiadanejší život a dosť odlišné hodnoty. A tak som si zbalila kufor a odišla do Prahy. Rodičom som sa to snažila vysvetliť, no ich sklamanie bolo obrovské. V ich očiach som zlyhala, nedokázala som si vážiť, čo všetko mi dali. A ja som zase videla iba to, ako ma nevedia pochopiť. Potom tam bol ešte, samozrejme, problém s peniazmi, a tak mi rodičia do telefónu povedali, že sa ani nemusím vracať domov. Nikdy.

No a ja som ich výnimočne prvýkrát v živote poslúchla. Celých osem rokov sme o sebe nevedeli absolútne nič. Medzitým som stihla odísť do USA, zamilovať sa, vydať sa, porodiť dve deti. Konečne som našla svoje miesto, spoznala som šťastie. No každý človek má svoje korene a minulosť, s ktorou je veľmi silne spojený a nejde to zmeniť. Chýbalo mi Slovensko a aj keď som si to nechcela priznať, najviac mi bolo smutno za rodičmi. Zrazu som bola mama dvoch krásnych detí, mala som úžasnú rodinu a nebolo nikoho, s kým by som sa o túto radosť mohla podeliť. Na maminu s ocinom som myslela čoraz častejšie. Akí sú, čo teraz asi robia, či zostarli, či nie sú chorí, čo sa v ich živote zmenilo.

Paul, môj manžel, vedel, za akých okolností som odišla z domu, aj že sa čoraz viac kvôli tomu trápim. Navrhol mi, že by som mohla rodičom poslať list, aby mali na mňa aspoň nejaký kontakt. Zavolať im po toľkých rokoch som sa neodvážila, pochybovala som, že to zvládnem. Na list však neprišla žiadna odpoveď. Náš telefón zvonil, ale ani raz sa v ňom neozvala slovenčina. No keď mladšia dcérka vážnejšie ochorela, povedala som si, že život je príliš krehký a zároveň nevyspytateľný a je strašný omyl prežiť ho v hneve na niekoho, koho v podstate milujem. Na Deň vďakyvzdania som nakoniec zdvihla telefón a vyťukala dobre známe slovenské číslo. Bol to vlastne malý zázrak, že naši ešte stále mali pevnú linku. Ozval sa mi mamin zvučný, no rokmi trošku zmenený a unavený hlas a po mojom rozochvenom pozdrave sme sa obe rozplakali. Trvalo dlho, kým sme boli schopné povedať aspoň pár slov, no hneď bolo mne aj mamine jasné, že na Vianoce sa celkom určite musíme vidieť.

Boli to najkrajšie sviatky, aké som kedy zažila. Veľkú časť z nich sme preplakali, zopár sĺz dojatia sa dokonca zalesklo aj v očiach môjho manžela. Deti boli z babky a dedka nadšené, o tom, že opačne to bolo ešte niekoľkonásobne silnejšie, ani nemusím hovoriť. Ku krivdám dávnych čias sme sa dostávali pomaly a bolestivo, no nakoniec sme si všetko úprimne odpustili. Až po minuloročných Vianociach bol môj život konečne dokonale naplnený. S problémami sa stretávam každý deň, no konečne mám ten vnútorný pocit, že už mi nič nechýba. Mám veľkú, skvelú rodinu, na ktorú sa môžem spoľahnúť a na ktorú som hrdá. Tento pocit prevažuje, no minulosť sa stále ozýva. Aj keď mi rodičia odpustili, ja si svoje správanie v mladosti ešte stále vyčítam. No teraz im aspoň môžem dať toľko lásky, ako si celý život zaslúžili, len ja som to nevidela.

Rozumieme si. Všetci. Aj napriek jazykovej bariére medzi Paulom a mojimi rodičmi. Tento rok oslavujeme Vianoce u nás doma s našimi aj s celou manželovou rodinou. Je to úžasné! Ešte nikdy som nebola spokojnejšia a šťastnejšia. A stačil na to jeden telefonát. Je škoda, že sme sa k nemu neodhodlali skôr, no som rada, že to nakoniec všetko takto krásne, vianočne dopadlo,“ spokojne uzatvára Helena.