Kedysi dávno, keď som ešte nevedela komu veriť a komu nie, som mala veľa kamarátov avšak ani jeden z nich nebol ten "skutočný". Každý len niečo potreboval a keď som niečo potrebovala ja , zrazu nemal žiadny z nich čas ani chuť, vyriešiť môj problém. Pred dvoma rokmi v zime som, vtedy, ako každý deň, bola von s mojou kamarátkou. Boli sme veľmi dobré kamarátky, ale samozrejme ako všetky vtedajšie kamarátstva aj to skončilo. Avšak v ten deň ma zoznámila s jedným chlapcom. Bol odo mňa o tri roky starší. Vymenili sme si čísla. Ešte v ten deň - večer mi poslal smsku a začali sme si písať. Veľmi dobre som si s ním rozumela, vedela by som si s ním písať hodiny. Pri každej ďalšej smske sa mi rozžiarila tvár a ústa sa mi skrivili do úsmevu :) Prešlo pár dní a išli sme von. Bola to krásna prechádzka a nikdy na ňu nezabudnem. Od toho momentu sa z nás stali kamaráti na život a na smrť. Odo dňa keď sme sa spoznali, sme sa nepohádali a trvá to do dnes. Prešlo pár mesiacov , kým mi veril natoľko , aby mi mohol prezradiť jedno veľké tajomstvo. Prechádzali sme sa ako každý deň , rozprávali sme sa o tom ako sa nám darí , čo je nové , až zrazu stíchol. Povedal , že mi musí povedať niečo veľmi dôležité , niečo , čo možno ovplyvní môj postoj k nemu. Myslela som si , že si zo mňa len nepekne uťahuje, keď mi povedal , že je chorý a že je to neliečiteľné. Vraj mu ostáva pol roka a pri najväčšom šťastí 5 rokov. Vravel , že má každý deň záchvaty a jeho problémy so srdcom sú skutočne vážne. V tom sa rozlúčil a odišiel domov. Nemala som síl bežať za ním , lebo v tom momente ma zaliali slzy. Sadla som si na najbližšiu lavičku a preplakala som tam minimálne tri hodiny. Bol to jeden z najťažších okamihov v mojom živote. Aspoň vtedy som si to myslela. V nasledujúcom roku sme boli spolu každý deň, tvárila som sa , že o ničom neviem, on samozrejme tiež a bolo to tak najlepšie.

V čase , keď sme sa ešte nepoznali začala chodiť s jedným o dosť mladším dievčaťom . To ešte nepoznalo hodnotu lásky a cenu osoby , ktorá ju miluje. Po ôsmych mesiacoch sa s ním rozišla a celkom bezdôvodne. Pre kamaráta to bol najväčší šok v živote. Nedokázal sa s tým zmieriť. A potom spoznal mňa.

Po pár mesiacoch , čo sme sa už poznali , začal opäť myslieť na dievča , ktoré tak veľmi miloval. Ozvala sa mu skoro po roku. Opäť začali byť kamaráti a kamarát začal mať pocit , že sa do neho dievča zamilovalo. Mýlil sa, ale keď som mu to hovorila , bolo už neskoro . Priznal sa do svojimi citmi dievčaťu..Myslíte , že to bolo správne ? Veľmi ho bolelo odmietnutie , ktoré už raz zažil. Táto udalosť ho veľmi poznačila, spustil sa. Prestali sme sa stretávať  a mne neostávalo nič iné , okrem pocitu zúfalosti a beznádeje , že mu nemôžem nijako pomôcť.  Mesiace odlúčenia od najlepšieho kamarát a žiadne správy o ňom ani od jeho kamarátov ma držali v neistote. Každý deň som si kládla otázku , či je v priadku , ako sa má a či ešte žije . Trvalo rok , kým sa mi ozval, chcel ísť von. Bolo to asi pred troma mesiacmi. Bola som vydesená a ustráchaná , ale na druhej strane aj veľmi rada , že ho konečne uvidím.

Keď som zbadala,aký je vychudnutý a smutný, vrhla som sa mu okolo krku a prosila ho , nech mi toto už nikdy viac nespraví. Prisahal, že sa to zachvíľu skončí , jeho i moje utrpenie. Nechápala som ... A potom to prišlo. Blesk z jasného neba , keď sa na chvíľu zastavila zem i moje srdce a on mi povedal , že je závislý na drogách. V tom momente sa otočil a odišiel , keď uvidel môj výraz. Sadla som si na zem a plakala... Bolo to horšie ako v zlom sne, nie a nie sa zobudiť. Kým som pochopila o čo mu ide, bol už preč. O pár dní neskôr, keď som sa z toho dostala , zavolala som mu a spýtala som sa ho , či nepôjde von - prekvapivo súhlasil. Rozprávali sme sa o tom hodiny, dávala som mu dlhé prednášky a prosila som ho , aby s tým prestal . Vedela som , že je to zbytočné, že ma nebude počúvať. A Viete , prečo to všetko robil ? Prečo sa tak trápil a úplne nezmyselne , prečo hľadala zmysel života v drogách a prečo sa radšej oddal myšlienke zomrieť , než žiť a bojovať ? Tak prečo ? ..Odpoveď je jednoduchá, no pre mňa nepochopiteľná - kvôli nešťastnej láske, kvôli tomu , že miloval no nebol milovaný tak dlho, ako očakával. Sľubovali si lásku na veky a ona mu dala "košom". Ublížila mu tak , že sa kvôli nej pokúsil zabiť.

Vravela som si, ak sa mám pre lásku takto trápiť , radšej nechcem ľúbiť. Keď kamarát zistil , čo sa  so mnou deje , rozhodol sa konať . vedel , že nemôže obetovať kamarátov pre svoje "dobro".

V poslednom čase sa náš vzťah dal dokopy a opäť môžem povedať , že je to ten istý chlapec akého som spoznala pred rokmi :) Aj keď je teraz na liečení , viem , že to vydrží a zvládne to. Pochopil , že prešlo veľmi veľa času od doby , keď bol zamilovaný. Pomaly ho to prechádza a ja som tá najšťastnejšia osoba na svete , že som pomohla niekomu , koho milujem :)

A čo sa stalo s tým dievčaťom ? Napísala som jej , čo sa stalo a ona pochopila , že prišla o niekoho kto by dal za ňu aj svoj život a že práve bez nej , nemal jeho život vôbec zmysel.

Ťažko to pochopí niekto, komu sa to nikdy neprihodilo, ale nikomu to ani neželám. Toľko bolesti sa skrývať v jednom človeku nemohlo tak dlho, aby to raz nedal najavo. Tento príbeh vôbec nemusel dopadnúť dobre, vôbec sa nemusel skončiť "happy endom", ale len pre kamarátsku lásku a vieru , že to dopadne dobre , sa tak stalo. Viem , že keby som neverila, že sa z toho dostane a keby mu na mne tak nezáležalo , možno by sa to skončilo tragicky...